Kultúrna fraška s ministerskou kulisou: od veľkých vízií k detským rýmovačkám
John Maynard Keynes, nezabudnuteľná osobnosť, ktorú si mnohí pamätajú ako jedného z najvýznamnejších ekonómov 20. storočia, sa však okrem ekonomiky zanechal stopu aj v kultúre. Bol prvým predsedom Rady pre umenie Veľkej Británie, inštitúcie, ktorá má svoj ekvivalet v našom Fonde na podporu umenia. Jeho schopnosť zaobstarať značné financie pre umenie aj v ťažkých povojnových časoch je priam kontrastom k súčasnému prístupu, ktorý nám už roky predostiera: „najprv ekonomika, a až potom kultúra”.
Nicolas Serota, súčasný šéf Rady pre umenie, ktorého rozprávanie mňa ohromilo, zdieľal skúsenosť zo svojej mladosti, kedy ho šofér nákladiaka fascinoval svojimi znalosťami o Michelangelovi počas cesty stopom. Jeho ambíciou je, aby ľudia mali rovnako hlboký vzťah k umeniu ako tento šofér. Takéto postavy ako Keynes a Serota, vidia svoj vplyv ako prostriedok pre zlepšenie kultúrneho povedomia, pričom sú vzdialené zakomplexovaným osobám, ktoré využívajú moc na zloženie pomsty voči talentovaným.
Na nedávnom zasadnutí v rozhlase som sa dostal do debaty na tému Fondu na podporu umenia (FPU). Diskusie zvyčajne rýchlo prepínam, no táto ma zaujala. Dušan Jarjabek, zástupca koalície, ktorý sa v minulosti etabloval vo funkcii HZDS, sa pustil do obhajoby činnosti FPU. Avšak jeho výkon bol sklamaním; pôsobil ako nepripravený a jeho útoky na oponentku sa ukázali ako nevhodné. Očakával by som viac faktov a argumentov, pretože konfrontácia s realitou nie je tou najjednoduchšou úlohou.
Pre zmenu, člen koalície Roman Michelko, ktorý sa osobne podieľal na legislatívnych zmenách v FPU, vie o jeho fungovaní omnoho viac. S jeho skúsenosťami a úspechmi vo vyžiadania grantu sa aj rušenie viacročných grantov týka jeho periodika, Literárneho týždenníka. Sám mám skúsenosti s odbornými komisiami FPU a pamätám si, aké náročné bolo vyvinúť koncept viacročnej podpory, bez ktorej sa futbal nerozvinie.
Otázky okolo správy fondu sú pre umenie nevyhnutné a kritéria pre schválenie grantov bývali namáhavé. Členovia komisií sledovali žiadateľov dlhodobo a diskusie boli často žiarivé. O bleskovej podpore nemohlo byť reči, kontrola pred výplatou financií bola základným pravidlom. Systém FPU bol známy a preslávený nielen svojou precíznosťou, ale i schopnosťou odhalit aj najslabšie prehrešky.
Šéf FPU, Matúš Oľha, sa napokon rozhodol pre zmenu, no nie z presvedčenia, ale skôr z obavy pred súdnym sporom, ktorý by mohol vyplynúť z nečinnosti voči zrušeniu podpory. Jeho vystúpenie, doplnené recitovaním detských rýmovačiek, vytvorilo absurdný dojem nekonečnej frašky s ministerskou kulisou.
V kontraste, v Taliansku a Anglicku by si bol takéto vystúpenie pohŕdavo ťažko predstaviť. Umenie a umelci sú tam veľmi cenení. Slovensko by malo ponúknuť svojim občanom viac než len predstavy ministerských rýmovačiek. Zatiaľ čo v Taliansku vláda voziacej sa krvavej minulosti nielen zakúpila drahé umelecké dielo, ale aj sa rozhodla sprístupniť ho im. Slovensko organizuje iba mediálne frašky, zatiaľ čo naša kultúra zostáva pozadu.
Je potešiteľné, že názory externých prispievateľov, hoci nemusia reflektovať stanovisko redakcie, otvárajú dôležité otázky o kultúrnej politike na Slovensku a vyžadujú si hlbokú debatu o budúcnosti umenia a kultúry v našej spoločnosti.
