Spomienky na letné hraničné rošády
Leto, ako tradičné obdobie spojené s cestovaním do zahraničia, evokuje v nás spomienky na časy pred rokom 1990. Tieto spomienky sú často zahalené do nostalgie, no pre mnohých sú aj zdrojom frustrácie, keď si pripomínajú byrokratické útrapy, ktorými museli prechádzať pri snahe vycestovať. Kým niektorí na tieto časy nemôžu spomenúť bez úsmevu, iní si radi pripomínajú, aké ťažkosti museli prekonávať.
Vycestovanie do krajín mimo socialistického tábora, a to aj do Juhoslávie, bolo spojené s neúmerne komplikovanými administratívnymi procesmi. Na to, aby ste mohli vycestovať, ste potrebovali nielen vycestovaciu doložku schválenú zo strany Všeobecnej banky, ale aj písomný súhlas zamestnávateľa. Tento dokument musel byť predložený spolu so záznamom o zakúpení zájazdu a potvrdením o devízovom prísľube od Štátnej banky československej, pričom ste si museli vybaviť aj výpis z registra trestov od Generálnej prokuratúry. Získanie takýchto dokladov si vyžadovalo čas, toleranciu a často aj prax obhajovania svojich práv.
Devízové prísľuby, ktoré schvaľovala komisia pod dohľadom ŠtB, boli obzvlášť obmedzujúce. Až 75 % podaných žiadostí bolo zamietnutých a to aj v prípadoch, kedy išlo o minimálne sumy. Limit na vycestovanie bol stanovený na 20 dolárov na osobu a deň, no často sa stávalo, že žiadosti obyvateľov ostali bez odpovede. Mnoho ľudí sa preto uchyľovalo k rôznym obchádzaniu predpisov a hľadali možnosti, ako získať valuty na čiernom trhu.
Cestovanie za železnú oponu sa stalo synonymom odhodlania a snahy prekonať prekážky, no aj znakom obrovskej túžby po slobode. Zájazdy do susedných štátov, ako bolo Rakúsko, boli predražené a limitované. Napríklad zájazd, ktorý stál 2 400 Kčs, čo bola suma zodpovedajúca mesačnej výplate úradníka, bol nedostupný pre väčšinu z obyvateľstva. Tí, ktorí mali šťastie a dostali sa k zakúpeniu miesta, museli tak či onak čeliť neúmerným súžitiam a manipuláciám.
Podmienky na hraniciach boli prísne – každý muž vo veku medzi 18 a 60 rokov musel preukázať, že odovzdal vojenskú knižku. Mnohokrát sa stávalo, že aj drobné pochybenia, ako zabudnutie tohto dokladu, mohli viesť k zablokovaniu cesty a vráteniu domov. V tejto atmosfére obrovského stresu a obmedzení zo strany štátu sa cestovatelia stávali potenciálnymi terčmi byrokratického systému, ktorý s nimi zaobchádzal ako s ľahkým zdrojom príjmu.
Poplatky za administratívne úkony, ako je vycestovacia doložka či colné kontroly, predstavovali ďalšiu finančnú záťaž. Každý občan mal za povinnosť zaplatiť kolkové poplatky vo výške až do 300 Kčs, čo len pridávalo na frustrácii. Z dnešného pohľadu ostáva smutným faktom, že mnohí z tých, ktorí túžili po štandardoch, zvykoch a pocitoch slobody, ostávajú v našich radoch, a to aj medzi súčasnými politikmi.
Takéto spomienky na hraničné rošády majú na nás nostalgiou zahalený efekt. Napriek tomu, že časy sa zmenili, je dôležité si pripomínať, aké obmedzenia existovali a aké hodnoty dnes slobody a voľného pohybu majú pre nás všetkých.