Vedci odhadli prirodzený limit ľudského života
Aj keď si mnohí predstavujú utopický svet bez rakoviny či infarktov, nová štúdia naznačuje, že ani odstránenie väčšiny príčin starnutia by neznamenalo nesmrteľnosť. Skolkovský inštitút vedy a technológií v Moskve sa zameral na túto problematiku a ich výskum poukazuje na to, že ľudský organizmus má svoj biologický limit, ktorý je ovplyvnený hromadením genetických chýb v bunkách už od počatia.
Priemerná dĺžka života v ideálnych podmienkach
Podľa výsledkov vedcov by sa pri dodržaní „ideálnych podmienok“ mohla priemerná dĺžka života pohybovať medzi 146 a 194 rokmi. Tento model bol publikovaný vo vedeckom časopise NPJ Aging a analyzuje, čo by sa verejnosti mohlo stať, keby bolo možné odstrániť všetky opraviteľné príčiny starnutia, no ignorovať prirodzené zmeny DNA, ktoré sa dejú v priebehu života.
Somatické mutácie a ich dopady
Vedci sa sústreďujú na somatické mutácie, ktoré predstavujú genetické zmeny vytvorené vnútornými faktormi v osobných bunkách, a nie ako dedičstvo od rodičov. Tieto mutácie sa môžu hromadiť v organizme pri delení alebo poškodení buniek, pričom mnohé nemajú žiadne vážne následky. Avšak ak sa v bunkách nahromadia určité nevhodné kombinácie mutácií, môžu zapríčiniť vážne poruchy, vrátane vzniku rakoviny.
Obmedzenia regenerácie v orgánoch
Ľudské telo disponuje viacerými mechanizmami opravujúcimi poškodenú DNA, no tieto mechanizmy nie sú neobmedzené. Zatiaľ čo niektoré orgány, ako pečeň a pľúca, sa dokážu regenerovať relatívne dobre, iné, ako mozog a srdce, majú obmedzené možnosti opravy. V dôsledku toho by sa poškodenie týchto kritických orgánov mohlo časom stať rozhodujúcim faktorom v určení hranice ľudského života.
Teoretické možnosti a obmedzenia modelu
Vedci konštatujú, že ich model umožňuje teoretické prípady, v ktorých by niektoré jedince mohli prekročiť hranicu 550 rokov. Napriek tomu je dôležité zdôrazniť, že ide len o hypotézy a modelovanie jedného z mechanizmov starnutia. Autori tiež varujú, že veda v súčasnosti nemá kompletnú odpoveď na otázku, prečo vlastne starneme.
Kritická perspektíva na výskum
Profesor molekulárnej biogerontológie Joao Pedro de Magalhaes označil matematický model za zaujímavý, avšak varoval pred jeho obmedzeniami. Upozornil, že akýkoľvek odhad hornej hranice života založený len na somatických mutáciách môže byť veľmi špekulatívny, pretože nezohľadňuje aj iné faktory. Napríklad, jeho výskum skúma, ako môže byť starnutie výsledkom „naprogramovania“ buniek, čo otvára nové možnosti na zlepšenie dĺžky života.
Rovnako dôležité otázky
Je evidentné, že otázky ohľadom starnutia a jeho mechanizmov si vyžadujú ďalšie multidisciplinárne výskumy a spoluprácu medzi viacerými vedeckými tímami. Zatiaľ čo vedci sa snažia lepšie pochopiť tento komplexný proces, jasne ostáva, že vstupujeme do oblasti, kde sú odpovede len čiastočné, a vedomosti o starnutí sú stále v plienkach.
