Portrety moci v zblízka: Od Panamy po Minneapolis
V súčasnej dobe sa pod vplyvom agresívnej politiky Spojených štátov amerických, ktorá sa predovšetkým zameriava na potláčanie a marginalizáciu určitých skupín obyvateľstva, dostáva do pozornosti aj násilie na vlastnej pôde. Skúmanie týchto dynamík ukazuje, ako sa hrubé presadzovanie sily presunulo z medzinárodnej scény do mestských oblastí, kde sa objavuje hodnotenie úsilia, ktoré nikdy nebolo jednoduché.
Tak ako v prípade zavraždenia Georga Floyda v roku 2020, kde policajný dôstojník Derek Chauvin zúfalo prekrútil situáciu, aby sa vyhol zodpovednosti za smrť Afroameričana, aj tentoraz došlo k kontroverznému incidentu, ktorý sa odohral v Minneapolise. Pri chladnokrvnej streľbe, tentoraz agentom Imigračného a colného úradu (ICE), bola obetou biela Severoameričanka, Renee Goodová. Tento čin, na rozdiel od iných, nielenže vyvolal pobúrenie v oblasti a naprieč státmi USA, ale taktiež odhalil hlboké rozdelenie v diskutovaných hodnotách a presadzovaných politikách, ktoré ovplyvňujú životy mnohých.
Obdobne ako Floydova smrť, aj toto úmrtie začína vyvolávať pochybnosti o tom, akú úlohu zohráva rasa v hodnotení týchto tragédií. Pohyb Black Lives Matter, ktorý po Floydovej smrti získal celosvetovú pozornosť, sa síce snažil o prevzatie iniciatívy, no ukazuje sa, že osudy bielych a čiernych Američanov sú stále hodnotené rôzne, čo spätne otvára otázky o ich hodnotách a prioritách.
Násilie, ktoré sa už dlhé roky považovalo za výlučne rys východných autokracií či teokracií, sa teraz prejavuje aj v srdci demokracie, ktorú mnohí považujú za vzor pre celý svet. Napokon, po nedávnych udalostiach je zrejmé, že potláčanie občianskych práv a zneužívanie policajných zbraní sa stávajú na dennom poriadku.
Okrem toho prieskum univerzity Quinnipiac naznačil, že takmer 40 percent voličov v USA schvaľuje spôsoby, ako ICE presadzuje imigračné zákony, čo svedčí o prehlbovaní nebezpečnej kultúry strachu a rasizmu. Zatiaľ čo medzi mužmi sú názory rozdelené, ženy sa vo väčšej miere prihlásili k odmietaniu takýchto praktík, čím odrážajú narastajúce obavy pred hroziacim militarizmom a despotizmom vo vlastnom štáte.
Medzinárodné organizácie síce pravidelne odsudzujú tieto praktiky, no ich slová sa stávajú iba prázdnymi frázami, ak sú ignorované a počúvajú ich len tí, ktorí nie sú odpovední za tieto násilné akcie. Otázka prečo sa národy, ktoré sa odvolávajú na demokraciu, chovajú násilne voči vlastným občanom, zostáva bez odpovede, pokiaľ sa nevytvorí tlak zo strany tých, ktorí sú skutočne ovplyvnení.
V závere možno povedať, že sa nachádzame na križovatke, kde si spoločnosť musí uvedomiť, že realita násilných praktík viac nepatrí iba k vonkajšiemu svetu. Povedené heslo „Čím väčšia lož, tým viac je treba kričať“ naberá nové významy, keď si zovšeobecňujeme násilie, ktoré je menej o zákone a poriadku, a viac o zachovaní privilegovaných pozícií a systému, ktorý uprednostňuje moc nad spravodlivosťou.
