Les jako odraz slovenské identity
Les predstavuje niečo zásadné v definovaní slovenskej duše. Avšak, kým chrániči prírody majú svoju víziu, realita osudu našich lesov je vedená presne opačným vedením. Mnohí lesníci považujú ochranárov za nepriateľov a na strome, ktorý v sebe nosí srdce slovenského lesa, sa zračí ich bezohľadnosť. Zuzana Piussi vo svojom filme Hlas lesa ponúka pohľad na ich prácu, no zároveň odhaľuje strach a smútok za svojou krásou.
Kto má vlastne nárok na lesy?
Zuzana sa pýta, čí les patrí všetkým. V súčasnosti totiž väčšina slovenských lesov patrí štátu, ale mnohí lesníci sa odvolávajú na pocit vlastníctva. Chcú, aby občania platili vstupné, ako by išlo o súkromný majetok. Znie to šialene, no ide o tému, ktorá rezonuje po celom svete – príroda naozaj patrí vyvoleným?
Špina lobizmu a chamtivosti
Vo filme sa zobrazuje, ako nejde len o lesy, ale o systémy, ktoré majú záujem na ich devastácii. V meste Čierny Balog sa ťaží drevo a monotónna ťažba zanecháva za sebou zdevastované krajiny, ale miestni obyvatelia, ktorí majú žiť z tejto činnosti, sú navyše živení ilúziou, že od toho budú mať aj niečo. Kým veľké firmy sa rýchlo zasa posunú tam, kde je to výhodnejšie, miestni zostanú v prachu bez perspektívy.
Rozpor medzi lesníkmi a ochranármi
Film Hlas lesa poukazuje aj na rozpor medzi lesníkmi a ochranármi. Mnohí lesníci sa spoliehajú na združovanie s otázkami, ktoré nemajú zmysel. Hlasí sa im pohľad na plány a predpoklady ochrany, pričom priživujú vinu za kalamitu na tých, ktorí sa snažia chrániť prírodu. Ale je to skutočne tak? Ak si preštudujeme relevantné dokumenty, zistíme, že ochranári často nebránili ťažbe a len sa pokúšali brániť chaosu vo svojich mestách.
Právo na pravdu a snahu o nápravu
Zuzana Piussi ukazuje, že lesníci nie sú monolitné skupiny a sú medzi nimi aj takí, ktorí priznávajú chyby. Vzácny pohľad na skutočné problémy dokazuje, že máme čo do činenia s obrovskou zodpovednosťou za regeneráciu lesov. Výrobky z bitúmenových lesov by mohli byť profitom pre lokálne hospodárstvo, ale namiesto toho sa z dreva exportuje do zahraničia. Vytvárame tak ilúzie, že lesy nám právom patria a pritom im dokážeme ublížiť nadmernou ťažbou.
Pohľad do budúcnosti
V cinizme a ľahostajnosti voči prírode leží rébus, ktorý okrem iného odhaľuje aj bezradnosť a rezignáciu voči procesu zmeny. Máme tu kultúru, ktorá ignoruje vzor prírodného hospodárenia, takže ústupky voči ekológii sú len náhodnými doplnkami k nášmu rozvoju. Je načase, aby sme sa zamysleli o nás samých, svojich hodnotách a budúcnosti, ktorú si pre nás lesy vytvárajú. Čo ak by sme nielen pokladali les za prirodzenú súčasť našich životov, ale aj za zrkadlo našej kultúrnej identity?
