„Veľké bojové operácie“ v Iráne: Kto zarobí najviac?
Existuje presvedčenie, že štát, ktorého vládna moc nie je výsledkom demokratických volieb, nemá právo na suverenitu. V tomto kontexte iránsky teokratický režim nemôže uplatňovať akékoľvek nároky na suverenitu, a preto údajné útoky USA a Izraela na Irán jeho suverenitu nenarušujú, pretože ju nemá. Tento názor však nielenže zjednodušuje zložitý politický konflikt, ale aj ignoruje kľúčové medzinárodnoprávne aspekty a hodnoty, ktoré sú zakotvené v Charte OSN.
Dôležité je, že bez ohľadu na suverenitu ich existencie, členské štáty Organizácie Spojených národov sú povinné dodržiavať medzinárodné normy. Článok 2(4) Charty OSN jasne tvrdí, že členské štáty sa musia vyhýbať akýmkoľvek hrozbám násilia alebo použitiu sily vo vzťahoch s inými členskými štátmi.
Ak by sme uvažovali o suverenite ako o niečom, čo možno uplatniť len na štáty s plnou alebo čiastočnou demokraciou, väčšina z 193 členských štátov OSN by sa stala potenciálnym cieľom pre útoky z iných krajín. Podľa Indexu demokracie z roku 2023 len 74 štátov dosiahlo status plnej alebo čiastočnej demokracie, a to vytvára nebezpečný precedens, ktorý by mohol ospravedlniť agresie a vojenské zásahy.
Odsúdenie „špeciálnej operácie“ a prepojenie s prípadom Iránu
Na medzinárodnej scéne, konkrétne v rámci EÚ, zatiaľ čo mnohí lídri razantne odsúdili ruskú agresiu na Ukrajine, reagovanie na americko-izraelské útoky na Irán bolo opatrnejšie. V súvislosti s iránskou situáciou odsúdil španielsky premiér Pedro Sánchez túto operáciu ako porušenie medzinárodného práva, avšak ostatní európski lídri sa vyhli jednoznačnému odsúdeniu, čím potvrdili dvojitý meter v pristupovaní k podobným konfliktom.
Samotná otázka, či iránsky režim po ajatolláhovi Alím Chameneím by bol demokratickejší, len preto, že Trump sa chcel zapojiť do voľby jeho nástupcu, ostáva spekulatívna. Opakovaná reakcia Trumpa na Sánchezove slová o ukončení obchodných vzťahov so Španielskom naznačuje, že politické postavenie Turecka medzi USA a EÚ môže priniesť viac dlhodobých dôsledkov než krátkodobých výhod.
Historické paralely a súčasné škody
Historicky sa situácie podobné súčasnému konfliktu v Iráne opakujú. Kofi Annan, bývalý generálny tajomník OSN, reagoval na inváziu do Iraku v roku 2003 a upozornil, že konanie USA v tejto veci je v rozpore s medzinárodnými pravidlami. Výsledky týchto operácií vedú k obrovským stratám na životoch a destabilizácii regiónu.
Odhady počtu obetí po invázii do Iraku sa pohybujú od 500 000 do jedného milióna, čo vedie k otázkam o skutočnej demokracii v takto zmenenej vláde. Pri súčasných útokoch na Irán sa už teraz objavujú odhady počtu obetí, ktoré sú ohromujúce – len v jednom incidente zahynulo v južnom Iráne 160 dievčat vo veku 7 až 12 rokov.
Kto na vojne získa najviac?
Vo svetle vojenských operácií je nevyhnutné zamyslieť sa nad tým, kto na týchto vojnách vlastne profituje. Počas invázie do Iraku najviac profitovali americké korporácie, medzi ktorými vynikala ropná spoločnosť Halliburton, ktorá získala kontrakty za miliardy dolárov. Rovnako výrobca zbraní Lockheed Martin zažil obrovský nárast ziskov počas vojnového obdobia.
Napriek mnohým zdôvodneniam vojenských zásahov sa čoraz viac ukazuje, že ekonomické interesy sú často v pozadí týchto operácií. Podľa analyzovania trhu môžeme očakávať, že najviac na vojne získa americký energetický a zbrojársky priemysel, ako aj ropa a plyn, ktoré majú pre amerických spojencov v regióne obrovskú hodnotu. Očakáva sa, že korporácie ako Venture Global a Cheniere Energy budú medzi najväčšími víťazmi z krátkodobého pohľadu, zatiaľ čo mnoho štátov v Perzskom zálive by mohlo vziať na seba výrazné straty.
